Na týchto miestach sa pokúsime odpovedať na niekoľko dogiem často spájaných s poľovníckou komunitou (samozrejme sme pripravení tieto názory zmeniť - ak budeme slušnou argumentáciou presvedčení o ich nesprávnosti)

Poľovníci dohliadajú na prežitie väčšieho počtu zveri.

Poľovníci cielene zvyšujú počty tzv. raticovej zveri (srstnaté párnokopytníky - jeleň, srnec, muflón a pod.), kvôli neskoršej možnosti odstrelu. Deje sa to o.i. aj znížením stavov ich prirodzených nepriateľov, čím majú umožnené nerušené množenie a prežívanie. Takýmto spôsobom sa ale pohlavnej dospelosti dožívajú aj neschopné a choré jedince, ktoré by inak ulovili tzv. "sanitári lesa", ktorými sú práve už eliminované šelmy. Poľovníci takto negatívne vplývajú na genofond raticovej zveri a tiež na lesný porast, ktorý takto premnožené stáda svojím pohybom ničia. Ochrana porastu a škody na ňom napáchané sú potom štandardným argumentom pre lov tejto zveri. Dávame klobúk dolu pred genialitou tohto systému konania a nadväzujúcej argumentácie. 

Prirodzeným kolobehom v prírode totiž je: optimálny počet šeliem = optimálny počet inej zveri = zdravý lesný porast

Pre poľovnícke účely je ale potrebný: menší počet šeliem = väčší počet inej zveri = väčšie škody na poraste = ďalšie dôvody na zorganizovanie poľovačky 

Odstrelom šeliem poľovníci zabraňujú vyhubeniu inej zveri v našich lesoch.

Šelmy nikdy všetku zver nevylovia, toto by bolo proti evolučným zákonom -neprežili by. Je dokázané, že početnosť bylinožravcov a ich schopnosť rozmnožovania priamo vplývajú na početnosť nimi sa živiacich predátorov (Ian Hatton - The predator-prey power law, Science Magazine, 4.9.2015). To znamená, že alfa pár, t.j.  najsilnejšia dvojica, zabezpečuje okrem výchovy všetkých jedincov vo svojej svorke aj kontrolu ich rozmnožovania práve v časoch nedostatku potravy. Zaujímavým je aj pomer ulovenej zveri človek/vlk,ktorý je pri jelenej zveri 97%/3% a pri diviačej 99.4%/0.6%. Argument o ochrane druhu pred vyhubením teda hovorí v prospech prirodzených, zvieracích nepriateľov. Tieto lovia zver kvôli potrave a celú ju zužitkujú (priživia sa napríklad aj líšky) a nie kvôli trofeji, čo je charakteristické pre väčšinu poľovníkov. Tí pri love šelmy odstrelia alfa pár (najsilnejší jedinci = najlepšia trofej) a svorka tak stráca dohľad nad svojim správaním a rozmnožovaním. Pri love jeleňa je atraktívne zase čo najväčšie parožie. Toto má najschopnejší jedinec prirodzene s najlepším genofondom, ktorý je takto vylúčený z ďalšieho rozmnožovania. Šelmy si naopak vyberajú choré, alebo inak oslabené jedince, čím pomáhajú stádu z krátkodobého (rýchlosť) ako aj dlhodobého (genetika a zabránenie šíreniu chorôb) hľadiska. Zarážajúcim je aj fakt, že po nahlásení zvýšeného počtu zveri strhnutej vlkom sa prirodzene najhlasnejšie volá po jeho odstrele. Na znižovanie kvót na lov postihnutej zveri ale už nikto nemyslí. Príkladom: mám povolené uloviť 100 jeleňov, zistím ale že 15 strhol vlk. Ja však zastrelím všetkých vopred povolených 100 jeleňov. A 5 vlkov k tomu. 

Poľovníci sa o zver starajú a chodia ju kŕmiť.

Je pravdou, že istý počet poľovníkov sa o zver stará a chodí ju napríklad v zimných mesiacoch prikrmovať. Tu je však diskutabilné, čo sa stane, keď jedného dňa napadne napríklad príliš veľa snehu a zveri nebude umožnené sa k tejto potrave dostať. Keďže si zver navykla chodiť ku krmelcu - podobne ako my do supermarketu, bude mať problém s hľadaním inej obživy. Zoberte ľuďom obchody a preľudnenosť planéty nebude zrazu taký problém. Tu sa nám núka otázka. Keď odjakživa vedeli zvieratá prežiť aj bez ľudskej pomoci, prečo to teraz treba meniť? Odpoveď je opäť tá istá – väčší počet prežije zimu (hlavne tých slabších), viac ich bude neskôr k lovu.

Prečo je každoročne zastrelených niekoľko tisíc psov, aj tých evidentne vychovaných, udržiavaných, označených obojkom a na prechádzke s majiteľom?

Na túto otázku bohužiaľ odpovedať nevieme. Možno je to zakoreneným pocitom poľovníkov, že les je ich a my teda nemáme právo doň chodiť, nieto v ňom ešte venčiť psov. Už klasický argument hovorí o plašení zveri, toto je však prirodzenou súčasťou jej života a naopak jej iba pomáha byť v strehu. A keď už by to aj bol taký problém, pýtame sa ako zver znáša pohyb poľovníkov lesom na dymiacom Jeepe? Alebo výstrely pri spoločných poľovačkách, ktorých je práve plašenie tej istej zveri v rojnici súčasťou? Napriek sprísneniu podmienok na odstrel domácich zvierat bolo iba v roku 2014 zdokumentované zastrelenie 2644 psov. Oficiálne. Aj na vlastnej koži sme sa však presvedčili, že zastrelený pes je väčšinou ponechaný na mieste úhynu bez ďalších formalít a do žiadnej štatistiky sa teda nedostane (a vinník sa taktiež nikdy nenájde). Toto číslo teda bude pravdepodobne omnoho vyššie. Ale aj keď budeme vychádzať iba  z oficiálnych čísel, štatisticky to znamená že každý deň umrie viac ako 7 psov rukou poľovníka. Prípady zastrelenia psov na miestach ako je Železná studnička v Bratislave sú dôkazom, že pocit bezpečia z verejne využívaného priestranstva, kde bežne chodia ľudia a hrajú sa deti je tiež iba ilúziou. A na tento klam už doplatili viacerí. Tiež nerozumieme spôsobu myslenia, v ktorom prevládne krvilačnosť nad snahou pomôcť a prípadne zablúdeného psa vrátiť majiteľovi (ktorý sa často aj nachádza bližšie než v zákone uvedených 50 metrov).

Prečo sa u nás udeľujú kvóty na lov vlka?

Takmer v celej Európe sme jediným štátom, kde je povolený lov vlka. Medzinárodná únia na ochranu prírody ho zaradila na červený zoznam ohrozených živočíchov, a takto sa k nemu pristupuje aj v iných krajinách, kde je jeho lov celoročne zakázaný. Napríklad v Poľsku pritom žije 10. najpočetnejšia populácia vlka v Európe, viac sa ich vyskytuje iba v severských krajinách a na Balkáne. V Čechách hrdo oznámili zaznamenanie jednej svorky, nepoľuje sa ani v Maďarsku, či iných vyspelejších štátoch. My si však zo „svojich“ 300-500 kusov ročne 90 zastrelíme. Slovami Imricha Šuby, predsedu SPK: „Vymoženosť loviť vlka dnes a v európskom priestore si treba vážiť a tak sa k danej veci postaviť“. Nikde v štátoch, kde je vlk celoročne chráneným živočíchom pritom nebol zaznamenaný extrémny nárast početnosti jeho populácie, zvýšený úhyn lesnej, alebo hospodárskej zveri, či iné problémy spojené s jeho existenciou. Ak sa nejaká ovca či koza stratí, náhradu škody zaplatí štát. Tak je tomu aj u nás.

Prečo sa teda vlk u nás stále loví?

Ako mäsožravec je prirodzenou konkurenciou poľovníka, ktorý sa vyhlásil za najvyššieho predátora, a teda cíti konkurenciu. Ulovenie vlka je taktiež často záležitosťou akejsi zvrátenej prestíže a jeho kožušina pravdepodobne dobre ladí s bytovými doplnkami. Niektorí psychológovia zase spájajú lov veľkých šeliem so sexuálnymi komplexmi.

Čo ale spraviť s útokmi vlka na hospodárske zvieratá?

Marianna Čertíková z odboru poľnohospodárstva a služieb Slovenskej poľnohospodárskej a potravinovej komory sama v rozhovore pre RTVS 4.11.2015 povedala, že zvýšená ochrana vlka nie je žiadny problém. Ing. Juraj Lukáč z lesoochranárskeho zoskupenia Vlk tiež hovorí o finančne nenáročných opatreniach na ochranu stád. V podstate ide o riadnu výchovu ovčiarskych psov, ktorí budú so stádami vyrastať a považovať ich za svoju svorku. Na rozdiel od dnešnej praxe, keď sú veľakrát tieto psy iba uviazané na reťaz, tak budú môcť efektívne ochrániť zvieratá, ku ktorým sa potom vlk nepriblíži (tu je ale potrebné, aby takto "voľne" sa pohybujúceho psa nejaký kvázipoľovník rovno nezastrelil). Prečo by vlk bojoval so psom a riskoval zranenie, ktoré ho v divočine môže stáť život, ak môže bez tohto rizika uloviť spomínanú srnu, či diviaka? A už sme spomínali, že aj keď už jeho návštevu nejaké hospodárske zviera neprežije, jeho majiteľovi bude takáto škoda preplatená.

Poľovníci sú vyštudovaní ľudia, vedia čo robia a ako sa o prírodu starať.

V súčasnej dobe stačí zložiť poľovnícke skúšky, ktoré nie sú o nič ťažšie než maturita z jedného predmetu, k tomu si vybaviť zbrojný preukaz a nový poľovník je na svete. V súčasnosti existuje na území SR 1023 poľovníckych organizácii, zastrešujúcich približne 60 tisíc poľovníkov. Pre porovnanie - lekárov je necelá tretina z tohto počtu, 18800. Sami poľovníci pritom hovoria, že väčšina z nich sa nezapája do celoročných aktivít ochrany zveri, ale chodí si iba v sezóne zastrieľať.

Poľuje sa iba na bažanty, srny, či prípadnú škodnú.

Stačí vám dostatočne veľká suma na bankovom účte a niektoré poľovnícke združenia vám ponúknu aj možnosť zastrelenia kamzíka. A ak ste ochotní cestovať, tak môžete ísť usmrtiť medveďa na Kamčatku, či nosorožca alebo leoparda do Afriky. V roku 2014 bolo na Slovensku vydané povolenie na odstrel jedenástich kamzíkov, z toho bolo 10 zásahov úspešných. V poľovníckej štúdii z roku 2014 je navyše spomenutá aj požiadavka na udelenie kvóty na lov rysa ostrovida.  Slovami Erika Baláža pre Denník N: „V národných parkoch na Slovensku sa všade poľuje, okrem rezervácii. Máme také čudné zákony. Človek tu nemôže byť mimo chodníka, ale zabíjať zvieratá tu poľovníci môžu.“

Poľovníci sa iba starajú o naše prírodné bohatstvo.

Pretože si ho privlastnili. Iba malý detail: Keď zrazíte autom srnu, škoda nevznikne obyvateľom daného okresu, kraja, krajiny, ale miestnemu poľovníckemu združeniu. Keď takúto situáciu nenahlásite, môžete byť obvinení z pytliactva. Svoje úlovky si tiež delia iba medzi sebou. Kam sa podeli páni horári, ktorí svojím konaním a vedomosťami vzbudzovali úctu? Bohužiaľ, aj medzi 60 000 ich je veľmi ťažké nájsť.

Medzi poľovníkmi sú iba dlhoroční ochranári, vážiaci si prírodu a zákony.

K tomuto pridáme dva citáty, venujúce sa najnovšiemu nariadeniu, podľa ktorého je možné loviť vlka iba v čase od 1. novembra do 15.januára, v počte 90 kusov a na miesto odstrelu musí byť privolaný zástupca ochranárov na zdokumentovanie úlovku. Taktiež pripomíname zaradenie vlka Medzinárodnou úniou ochrany prírody na červený zoznam ohrozených druhov.

  • „A som presvedčený, že naša ochrana prírody dokázala ešte jednu vec: nepochybne sa jej znovu podarilo značne rozšíriť rady poľovníkov ochotných streliť vlka hocikde a hocikedy, s jednou podmienkou – situácia musí umožňovať buď (samozrejme tajné) ošetrenie a spracovanie trofeje, alebo aspoň úplné zatajenie celej záležitosti, aj keď za cenu znehodnotenia trofeje.“

Autorom je pán Ing. Jaroslav Ďurík - lesník, poľovník a bývalý profesionálny pracovník Správy CHKO V. Fatra. (ako taký aj ochranca všetkej zveri pred pytliakmi) Spolu s niekoľkými impertinentnými útokmi na „infantilných ochranárov“ bol tento príspevok uverejnený v časopise Myslivost 1/2015.

  • „Dnes sú trampoty okolo toho. Ochranári musia prísť a – táraniny. O pol ôsmej som ho strelil a ešte o druhej som nemohol s vlkom nič robiť, kým neprišli. Bál som sa, že sa mi zaparí. Musel som ho obracať, nemôže len tak ležať na snehu. Zaparený kožuch by vypĺzol a trofej by bola nanič. Cirkus okolo toho robia.“

Vyjadrenie poľovníka – „vlkobijca“ Palgutu z Hranovnice (Denník N).

Spomínal tu niekto niečo o ochrane prírody?

Na záver ešte jedna sonda do spôsobu poľovníckeho uvažovania:

  • "Poľovníctvo má veľký význam rekreačný, lebo umožňuje takmer 60 tisícom našich občanov a často aj ich rodinným príslušníkom zdravotne prospešné strávenie voľného času."

Koncepcia rozvoja poľovníctva v Slovenskej republike (doc. Ing. Jozef Konôpka, Csc., Ing. Peter Kaštier, PhD., doc. Ing. Jaroslav Slamečka, Csc., 2014)

To nestačí obyčajná prechádzka? Treba počas pobytu na čerstvom vzduchu nosiť nabitú zbraň a cestu si značiť krvavými telami nevinných zvierat? Z počtu a hodnoty akademických titulov ľudí schopných uverejniť takúto formuláciu až zamrazí.

 

údaje o počtoch zastrelenej zveri sú z Poľovníckej štatistickej ročenky 2014 (tá najnovšia ešte nieje k dispozícii) a serveru kampolovat.sk